Na výrobu kolekcie Masterpiece značky Zepter sa používa výhradne tvrdý porcelán, ktorý je vďaka svojmu vysokému obsahu kaolínu (50–55 %) a nízkej prímesi kremeňa a živca (20 %, resp. 30 %) odolný dokonca aj voči poškriabaniu oceľovým predmetom. Tento typ porcelánu je možné vypaľovať pri veľmi vysokých teplotách dosahujúcich až 1350 – 1460 °C.
Kolekcia Masterpiece značky Zepter ctí pôvodnú metódu výroby porcelánu, ktorá sa datuje do doby na začiatku 18. storočia, kedy Johann Friedrich Böttger upravil receptúru vytvorenú matematikom a vedcom Ehrenfriedem Waltherem von Tschirnhaus a v rámci experimentovania spolu s holandskými kolegami položil základy moderného výrobného postupu. Jednalo sa o veľký posun vpred, pretože dovtedy bola jediným výrobcom porcelánu Čína. Jej výrobky boli dovážané výhradne holandsko-indickou spoločnosťou Dutch East India Company a boli výrazom bohatstva, prestíže a jedinečného, najvycibrenejšieho vkusu…
Spoločnosť Zepter v súčasnosti, v 21. storočí, vrátila porcelánu jeho pôvodnú nádheru a exkluzivitu, ktorá každému stolu dodá prvok skvostnej elegancie a premení každodennú záležitosť na oslavu.

Na výrobu tohto exkluzívneho porcelánu používa spoločnosť Zepter výhradne postupy vnútorného a vonkajšieho glazovania.
Počas procesu výpalu „vnútornej“ glazúry sa prostredníctvom sieťotlače na riad pomocou nepriľnavého papiera nepriamo nanesie základná farba a riad sa vypáli pri teplote 1250 °C tak, aby farba mohla preniknúť do znovu roztavenej glazúry a získala svoj nezameniteľný lesk. Potom sa vykonáva „výpal na glazúru“: motívy (Zepter Royal, Imperial a Black & White) sa maľujú ručne, buď so zlatými dekormi alebo bez nich, a jednotlivé porcelánové kusy sa vypaľujú pri teplote 840 °C. Dekorácie je teda – ako už naznačuje názov tohto postupu – „na glazúre“.
Posledná fáza spočíva v ručnej maľbe zlatom pomocou riedidla na 22karátové zlato, ktoré má vzhľadom k použitým olejom a prísadám pred vypálením nahnedlú farbu. Okrajové detaily sa potom aplikujú štetcom. Tento postup sa nazýva „výpal zlata“ a vykonáva sa pri teplote 800 °C. Taktiež ušká, dekorácia a bordúry sa maľujú výhradne ručne. Táto zručnosť je veľmi špecializovaná a po desaťročia sa formou neustáleho učenia traduje z jedných maliarov na druhých. Rozdiely a absolútne prvenstvo kolekcie Masterpiece značky Zepter sú v porovnaní s bežnou výrobou porcelánu v každej jednotlivej fáze výroby (to znamená, že motívy a zlaté dekorácie sa aplikujú počas tlačového tlakového procesu) viditeľné v každom detaile.

Bohatý a dokonalý detail, kombinovaný s veľkým počtom jednotlivých dodávaných položiek, vytvára pôsobivú radu na prestieranie stola. Kolekcia porcelánu pozostáva z najväčšieho možného počtu jednotlivých dielov dokonalého prestierania a servírovania: každá súprava je od veľkých servírovacích tanierov po tú najmenšiu soľničku, od polievkových mís po šálky na čaj a na espresso poňatá tak, aby bolo možné jednotlivé kusy kombinovať a spájať a vytvárať tak rôzne rady – od rady najzákladnejšej až po radu kompletnú vo všetkej svojej veľkoleposti. K dispozícii je tiež kompletná kolekcia na podávanie čaju, kávy a espressa.

Spoločnosť Zepter International je hrdá na to, že môže potvrdiť, že tieto porcelánové výrobky a súvisiace kolekcie z rady doplnkov stolovania Table Art sú vyrábané ručne a že aj finálna úprava sa vykonáva ručne pomocou materiálov najvyššej kvality. Všetka ich výroba prebieha v nemeckom Bavorsku a vyznačuje sa najvyššou úrovňou remeselnej práce. Každý kus sa vyrába výhradne z tvrdého porcelánu podľa pôvodnej metódy pochádzajúcej z 18. storočia. Postup nanášania farebných zdrojov je založený na metóde „vtavovania do glazúry“ a zlato sa aplikuje „na glazúru“.
Jemné pozlátenie porcelánu spočíva v ručnom maľovaní 22karátovým zlatom a vo „výpale zlata“. Jedná sa o veľmi špecializovanú remeselnú prácu.

Spoločnosť Zepter International garantuje najvyššie kvalitatívne normy a technológiu, pretože na výrobu sú vyberané najjemnejšie suroviny kontrolovaného európskeho pôvodu a všetky výrobné procesy podliehajú prísnemu dohľadu.

Pravdepodobne viete, že výroba hlinených predmetov je jednou z prvých starodávnych ľudských činností. Už v dobe neolitickej začal človek tvarovať z hliny jednoduché nádoby a zdobil ich odtlačkami svojich prstov, mušlami a podobne. Neskôr sa hrnčina začala vypaľovať, aby bola tvrdšia a odolnejšia.

Pred takmer 7000 rokmi začali ľudia prvýkrát pestovať pšenicu, hrach, bôby a šošovicu. Celú dobu hľadali spôsoby, ako tieto potraviny uchovávať. A tak začali vytvárať nádoby z hliny.

Táto práca bola spočiatku pomerne primitívna. Najdôležitejšie bolo zvoliť správny druh hliny, a to taký, ktorý bol dostatočne mazľavý. Hrnčiari v dávnych dobách pracovali s hlinou pravdepodobne tak, že ju zbavili všetkých nečistôt a vyformovali do tvaru valca. Skutočná výroba začala v dobe, kedy sa valcovitý tvar zmenil na špirálu (pridávala sa voda) a potom na misu. Misa sa nechala vyschnúť a stvrdnúť, aby sa zamedzilo poškodeniu. Za hodinu sa okraj misy navlhčil a vytvaroval pripevnením obruče.

Keď takáto nádoba, ktorá sa bežne používala na uchovávanie pšenice, vyschla, nechávali ju starovekí hrnčiari najmenej dve hodiny v ohni. Keď všetko drevo zhorelo, bol hlinený výrobok hotový. Nie všetky nádoby však skúškou ohňom prešli – niektoré praskli a niektoré sa rozbili o kusy dreva.
Výrobu guľatých nádob urýchlil vynález hrnčiarskeho kruhu, ktorý pravdepodobne vynašli staré semitské národy, ako napríklad Chetiti.

Z nálezov objavených na archeologických náleziskách v Babylone a Mezopotámii je možné sa dozvedieť o základných postupoch glazovania tehál. Nádherné keramické nádoby sa zase našli v hrobkách egyptských faraónov. V starovekom Grécku to boli amfóry a vázy so známymi čiernočervenými motívmi. A po veľkom sťahovaní národov priniesli Maurovia svoju keramiku do Španielska.

Na Ďalekom východe – ako napríklad v Číne – sa porcelán začal vyrábať už v 7. storočí nášho letopočtu. Proces výroby bol uchovávaný v tajnosti a výhradný dovoz do Európy začal v 13. storočí.

Viete, ako sa porcelán dostal do Európy?
Číňania si ako prví osvojili zručnosti potrebné na vypaľovania porcelánu. V 7. storočí p.n.l. sa v Číne začal vyrábať takzvaný protoporcelán. Výrobky z tohto porcelánu ešte neboli úplne biele ani priesvitné.
Od tejto doby sa v Číne začal vyrábať pravý porcelán. Názov kaolín (jedna zo základných zložiek porcelánu) pochádza z názvu hory Kao-Ling, kde sa porcelánová hlina ťažila.
Seladón – porcelán so šedozelenou glazúrou – sa vyrábal výhradne pre cisára a jeho dvor.
Marco Polo priviezol porcelán do Európy pri svojom návrate z Ázie pred rokom 1290. Výraz porcelán pochádza zo slova „porcella“, ktoré v taliančine znamená lastúra, pretože celkový vzhľad materiálu aj jeho úlomky pripomínajú lastúry.

Od tej doby sa Európania pokúšali porcelán vyrobiť a snažili sa odhaliť prísne strážené čínske tajomstvo výroby porcelánu.
V 15. storočí sa porcelán začal dovážať z Číny vo väčšom množstve, avšak ak vezmeme do úvahy jeho protihodnotu v zlate, bol stále pomerne drahý.
V tomto období bol porcelán pre európsku aristokraciu akýmsi symbolom prestíže – vďaka svojim bohatým farbám a jemným ornamentom pôsobil ušľachtilo a vznešene.
Európania do tejto doby neboli schopní vytvoriť tak vysokú teplotu, ktorá bola potrebná na vypálenie (a výrobu) porcelánu.
Medzi počiatočné európske pokusy sa radí takzvaný Medicejský porcelán, ktorý sa vyrábal v 15. storočí v Taliansku. Tento porcelán bol biely, ale nebol taký priesvitný ako čínsky porcelán, a na jeho dekoráciu, ktorá napodobňovala čínske motívy, sa používal kobalt.
Čínske vzory napodobňoval tiež známy porcelán fajansa z holandského Delftu.
Čínske lode, naložené jemným, krehkým tovarom, medzitým vykladali svoje náklady v prístavných mestách, ako bol Amsterdam, Janov a Benátky, a porcelán sa odtiaľ odvážal na kráľovské dvory a do honosných palácov. Najbohatší ľudia tejto doby súperili v podobe drahocenných kolekcií o symbol prestíže a moci.

Tajomstvo porcelánovej hmoty nakoniec odhalili Ehrenfried Walther von Tschirnhaus a doktor Johann Friedrich Böttger v roku 1708 v Meissene.
Porcelán z ich prvých pokusov pripomínal tvrdý červenohnedý kameň. Kaolín prišiel na radu hneď potom, čo sa začali pudrovať barokové parochne.

Onedlho potom bola v roku 1708 v Meissene otvorená dielňa na výrobu tohto poloporcelánu. Obaja páni sa usilovne snažili rozlúštiť zloženie zmesi.
Doktorovi Böttgerovi sa to nakoniec podarilo v roku 1709, len rok po smrti von Tschirnhausa.
O rok neskôr bola v Meissene založená prvá manufaktúra na výrobu porcelánu, ktorú až do svojej smrti v roku 1719 viedol doktor Böttger. V roku 1718 prezradilo niekoľko robotníkov z meissenského hradu „know-how“ výroby porcelánu. Ďalšia dielňa na výrobu porcelánu bola založená v roku 1718 vo Viedni.

Najprv sa pripraví materiál. To znamená:

V roku 1718 založil Holanďan Claudis Innocetius du Paquler druhú európsku porcelánku vo Viedni a od polovice 18. storočia začali továrne vznikať po celej Európe.

Na výrobu porcelánu potrebujeme:

Na základe rôznych vzájomných pomerov týchto látok rozlišujeme tvrdý porcelán a mäkký porcelán.
Tvrdý porcelán obsahuje 40–65 % kaolínu a vyrába sa vo väčšine európskych porcelánok. Východoázijský mäkký porcelán obsahuje menej ako 40 % kaolínu a zvyšok tvoria v pomere pol na pol ostatné zložky, tj. živičná zmes a kremeň. Zubný porcelán tvorí z viac ako 80 % živec. Táto zmes sa hnetie, trie a preplachuje a potom sa tvaruje.
Po vytvarovaní hmoty do požadovaného tvaru dochádza k dôležitému procesu sušenia a následnému vypáleniu v tunelovej peci pri teplote nad 900 °C. Takýto porcelán, nazývaný biskvit, sa môže, ale aj nemusí glazovať. Ak sa glazuje, musí následne prejsť ďalším tepelným ošetrením, tentoraz pri teplote 1450 °C. Potom je proces takmer na konci, avšak s výnimkou dekorácie, ku ktorej sa vrátime neskôr.

Kaolín je čistá hmota pochádzajúca zo živca, ktorá má maximálnu tvrdosť, je priezračná a biela a vypaľuje sa pri teplote nad 1300 °C. Kaolín sa musí vypaľovať v obmedzenom priestore, to znamená s pokiaľ možno čo najmenším prístupom vzduchu. Jedine tak je možné zachovať jeho bielu farbu a predísť nežiadúcej zmene sfarbenia, spôsobenej nečistotami obsahujúcimi železo.
Hustota porcelánu je približne 1231 kg/m². Kaolín dostal svoje meno podľa hory Kao-Ling, kde bola táto hmota poprvýkrát nájdená.